Zimu spokojne nechávam za sebou a tvár mi mizne v oblaku pary. Čochvíľa aj celé telo. Miestnosť vonia páliacim sa drevom a vlhkosťou. Sauna vo Fínsku po storočia slúžila ako miesto spoločenských stretnutí. Spája sa ňou takmer každá oslava či sviatok. Preto sa nemožno diviť, že aj Vianoce v domove Santa Clausa končia saunovaním. Tak sa pokojne môže stať, že namiesto darčekov si odnesieš nepríjemný pohľad na svojho nahého dedka sediaceho po tvojej pravici.
„Ja som v jazere už bol, dokopy trikrát. Je to ako znovuzrodenie, akoby si tam zanechal všetko zlé a vynoril sa ako nový človek,“ prednesie holohlavý chlapec z Nemecka. To sa mu to hovorí, jeho vlasy nemajú podobu roztápajúcich sa cencúľov. Voda vyliata na horúce drevo zasyčí a teplota v miestnosti sa opäť zvyšuje. Teraz ma vyhrieva viac ako 60 stupňov Celzia.
Ťažký horúci vzduch zamieňam za ostrý studený. K zamrznutému jazeru to je ešte pár metrov po klzkých drevených paletách. Do jazera sa neskáče. Mohlo by sa stať, že by sa človek pod ľadom stratil a nenašiel otvor von. Mohlo by sa stať, že by sa už nikdy nevynoril. Hádam na jar by ho kdesi v okolí jazera našli. Pokiaľ by sa samozrejme nestal potravou pre rybičky, ktoré odmietajú hibernovať. Do jazera sa zostupuje po rebríku. Amen.
Myslím na všetkých svätých a DiCapria v Titanicu, ked štvorstupňová voda zaleje moje nohy inscenujúc útok tisícich ihličiek. Adrenalínový výkrik sa vyderie aj z mojich hlasiviek, ale to sa mi už tvár ponára pod vodou. Na svete som len ja a zima a neuveriteľné ticho. A pálčivá bolesť ma poháňa rýchlo naspäť do bezpečia. Posledný schod a ja prezentujem falošný úsmev do Erazmáckej kamery. Zopár sekúnd pretkaných nadávkami, ale už sa netrasiem. Moje bosé nohy na ľade neprešľapujú. Prejdú dalšie sekundy a mne je teplo. Skutočne teplo. „Tak čo ideme ešte raz?“ opýtam sa z nepochopiteľných dôvodov.